Aj keď mu už čas nadelil viac ako šesť krížikov, stále je medzi nami. Ďalší z predstaviteľov generácie, keď stredoškolák či učeň spojil svoj život s podnikom na celú pracovnú dráhu. Jozef Baran.
Za posledné roky je jeho zoznam pracovísk takmer vernou kópiou diel mostného strediska. Futbalový štadión v Košiciach, Promenáda Living Park v Nitre, mostná estakáda na R1 v Banskej Bystrici. V súčasnosti sa podľa potreby podieľa buď na oprave mosta cez Ondavu poniže vodnej nádrže Veľká Domaša (v rámci rekonštrukcie cesty III. triedy Domaša – Detrik), alebo na významnom rozširovaní a rekonštrukcii ďalšieho objektu – na Solivarskej ulici v Prešove.
Pamätá si veľkú éru. Ako člen tímu niekdajšieho mostné-ho závodu 06 Inžinierskych stavieb (IS) v Prešove-Ľuboticiach spomína na čas, keď iba táto zložka zamestnávala 1 200 až 1 800 ľudí. K tomu sa starala o množstvo techniky. Bolo to obdobie, keď aj pod značkou IS rástla slovenská diaľničná sieť.
Živo si Jozef vybavuje napríklad 1. polovicu 80. rokov, keď sa na Liptove rodil vďaka ich partii most Podtureň, dlhé roky najdlhší cestný most na Slovensku, či susedný most Dovalovo. Neskôr napríklad aj v Banskobystrickom kraji, kde pred 15 rokmi sa IS i CESTY NITRA podieľali na realizácii výstavby rýchlostnej cesty R1 neďaleko Žarnovice. A medzitým rástla aj D1 na východe, blížila sa k Prešovu…
Na diaľniciach pomáhal aj v Čechách – na Plzeňsku, v okolí Svitáv… Neďaleko Brna spoluvytváral objekty na železnici – mostíky, priepusty. Na výpomoc chodieval s kolegami aj do kysackej Prefy viazať armatúru, pomáhali pri budovaní plynovodov, pri ťahaní vodovodu od Stariny až po Hanušovce, na vodojemoch vo Vranove či v Humennom.
Najprv sa v škole učil za prevádzkového zámočníka. Postupne, v teréne, na živých stavbách mu zručností pribúdalo. Keď si chlapi „porobili“ papiere, mohli pracovať oficiálne. Tesárske, železiarske, betonárske činnosti. Zažil pojazdnú dielňu, učil sa kuť kováčske výrobky.
Patril aj k „baraniarom“, čo razili do zeme larseny, teda tenké plechové steny využívané v blízkosti korýt vodných tokov.
Dnes má 62 rokov a telo, ktoré veľa zažilo. Jozef už nevládze toľko ako kedysi a pripúšťa, že si musí dávať stále väčší pozor… „Vo výške je človek stále opatrnejší, rozmýšľa, čo by sa mohlo stať, nie ako keď bol mladý – to vyskočil, porobil, čo bolo treba…“ Na prelome rokov 2020/2021 celú mostnú partiu v Nitre prudko zasiahol covid. „Vtedy s nami bolo ťažko, ale prežili sme…“ komentuje dnes.
Počas jeho pracovného života vzniklo veľa fotografií, náš univerzálny kolega si tak vybudoval archív obrázkov z miest, kde pôsobil. Jeho dcéry majú za úlohu napáliť mu fotky na USB kľúč. „Potom na dôchodku si ich budem pozerať a ukazovať…“ Čas na zaslúženom odpočinku však chce tráviť hlavne aktivitou. „Mám pár hektárov zeme a nejaký les, k tomu traktorík,“ hovorí obyvateľ Pavloviec pri Vranove. Chystá sa ešte čo-to vyprodukovať, hlavne pre vlastnú potrebu. „Niečo posadím, vychovám, pomôžem deťom.“ Ak by bolo treba a príde ťažšia doba, možno ostane aj pre susedov.
Na záver tradičná otázka pre dlhoročných univerzálov, ktorí budú v našom kolektíve len ťažko nahraditeľní: ako je možné, že ste s IS a Colasom prežili všetky tie zmeny? Typická otázka, typická skromná odpoveď. „Neviem. Možno potrebovali práve takých ako ja. Robíme všetko. A možno som mal aj šťastie…“